Vietor pískal cez trhliny v stenách hrobky, po ktorých stekali stružky fialovej páchnucej protoplazmy. Mŕtve duše bezpočtu elfov kvílili od žialu a bolesti a privádzali do zúfalstva každého, kto začul ich utrpenie. Mohutný stroj vysal dušu každému, kto sa pokúsil preniknúť tak hlboko do podzemia. Šialenstvo a hmatateľná smrť rozdelila samotné vlákna času a priestoru, ktoré sa ovíjali okolo neštastníkov a menili v ich blízkosti samotnú realitu. Pokrivené duše mŕtvych elfov sa chceli nakŕmiť tými živými a keď konečne našli svoje obete, nedali sa zastaviť. Jedinou cestou bolo zničenie pekelného stroja a jeho pánov. V predstavách smrteľníkov sa objavovali ozveny minulých zranení, mučenia a utrpení. Po podlahe tiekli potoky hustej krvi plnej zrazenín a hlienu. Elfovia sa nechceli pripraviť o nové, čerstvé duše. Existovali z nich a vďaka nim. Celý svet bol proti živým, ktorí sa pokúsili preniknúť hlbšie do katakomb a získať bohatsvo a vedomosti z prastarých ruín. Nakoniec sa im to podarilo, ale za akú cenu. Živí elfovia predsa nemôžu byť lepší ako mŕtvi. To je proti prírode. Elfovia sú vredom na tele tohto sveta. Hrobka je toho dôkazom.