Hrdinov oslepilo slnko, ktoré im žiarilo nad hlavami. Jeho lúče sa odrážali od šperkov, brnení a zbraní elfských stráží, ktoré chránili vstup na centrálnu suramarskú promenádu. Ich veliteľka, chorobne puritánska pani Aluriel, okamžite zbadala, že niečo nie je v poriadku. Kacoperkin nedostatočný odev nielenže urážal jej cudnosť, ale najmä porušoval akékoľvek estetické cítenie, ktoré jej bolo vrodené. Vrhla sa na ňu a snažila sa ju zahaliť do niečoho vkusnejšieho a zahaľujúcejšieho. Jej dobrý úmysel ale zostal nepochopený a turistická vychádzka sa zmenila na krvavú bitku. Kacoperke stekali stružky krvi po jej minimalistických hliníkových nohavičkách, vo vzduchu lietalo Haffíkovo perie a chumáče trpasličích chlpov. Hrdinovia po jednom podliehali náporu Alurieliných čepelí a na dlažbe sa hromadili mŕtve telá, pod ktorými ležala rozmliaždená Kacoperka. To málo preživších sa pokúsilo o posledný zúfaly výpad, keď Aluriel zrazu zakopla a napichla sa na vlastný meč. Všetci elementáli, ktorých si zavolala na pomoc, okamžite zmizli a na námestí sa rozhostil večerný pokoj. Cesta do veží a záhrad Suramaru bola voľná.